môj pohľad

Mala som suseda. Dlho bol slobodný. Nejako sa nevedel usadiť. Javil sa mi ako celkom v pohode človek. Vedela som, že má vážnu známosť. Jedného dňa pri pití kávy na pavlači oznámil, že sa ide ženiť. Čakajú prírastok do rodiny. PO svadbe nejaký čas ešte žili oddelene, lebo manželka mala prácu v hlavnom meste, a až do nástupu na materskú chcela v tej práci zotrvať.

S tým susedom sme mali spoločnú stenu.

Prešlo pár mesiacov, a do bytu vedľa sa nasťahovala pekná bruneta v pokročilom štádiu  tehotenstva. Skamarátili sme sa. Moje deti chodili v tom čase na I. stupeň ZŠ. Mladá pani mala rodinu ďaleko, so svokrou si veľmi nerozumela, tak ma požiadala, či jej prídem pomôcť po návrate z pôrodnice počas prvých pár dní. Súhlasila som. Veď predsa je to normálne, že skúsenejšia matka pomôže a poradí prvorodičke.

Do pôrodu zostávali v tom čase tri týždne. Budúci otecko sa pustil do maľovania jedinej izby, ktorú v tom čase mali k dispozícii, lebo podkrovie si len prebudovávali. Mala som v tom čase dovolenku, a v kuchyni som pripravovala jedlo, keď zrazu niečo strašne buchlo o tú našu spoločnú stenu, na druhej strane bol krik, plač…veľmi som sa zľakla, či sa susede niečo zlé nestalo, či nebodaj nespadla, a tak som stiahla varenie zo šporáka, a utekala som k nim, či netreba volať záchranku. Môj podarený sused stál nad svojou manželkou, ktorá sedela na zemi v kaluži vody, prázdne vedro ležalo vyhodené cez okno na dvore aj s mopom, vrieskal ako zmyslov zbavený, že bude umývať dlážku po kolenačky….nerozumela som situácii, a nechcela som pripustiť, že čo vidím môže byť pravda, tak som sa ho opýtala, čo sa vlastne stalo. Veľmi rozhorčene mi vysvetlil, že tá nemožná ženská umývala dlažbu po farbe mopom, nevytrela ju dostatočne do sucha, a milostivý pán stúpil na mokré miesto, a jeho ponožky sú teraz mokré. Ako si to ona vlastne predstavuje, a tak, aby bol poriadok, a aby sa to ona naučila, vylial z vedra vodu na dlážku, svoju manželku do tej vody hodil, aby vedela, aký je to pocit, vedro vyhodil von oknom, a mop tak isto, a hneď jej donesie handru. V zástere som mala mibil. Zavolala som svojmu mužovi, nech ten vrieskajúci zázrak vezme k nám, nech mu dohovorí. Zostatala som so susedou, zbalila som jej veci, lebo som sa bála, že kontrakcie prídu skôr z prežitého šoku. Bola v celku v poriadku, len sa veľmi zľakla. Navrhla som jej, či nechce odcestovať za mamou, či neprivedie to dieťatko na svet radšej u rodičov, ako v takomto stresujúcou prostredí….totižto kým som jej balila veci, tak mi potichučky povedala, že podobný krik je od toho momentu, ako sa nasťahovala, na dennom poriadku.

Skúsila som susedovi prehovoriť do duše. Celé roky sa javil ako normálny  chlap. NIč nenasvedčovalo tomu, že by mohol byť potencionálny násilník. S manželom sme sa zhodli, že zrejme sa tí naši susedia potrebujú naučiť spoločne žiť. Chvíľku bol pokoj. Suseda odmietla ísť k mamičke, lebo v tom čase tam bývala jej mladšia sestra, ktorá bola v maturitnom ročníku, a bála sa, že plač novorodenca by ju mohol rušiť. Dieťatko prišlo na svet presne v termíne, nádherný chlapček. Dostal novorodeneckú žltačku, a tak si ich ponechali o trošku dlhšie v nemocnici. Sused bol pod našim dohľadom, manžel mu vysvetľoval, ako netreba kričať, ako musí byť na svoju ženu teraz dobrý……vyzeralo to, že nás počúva. Mamička prišla s dieťatkom domov, sused prišiel pre mňa, nech sa prídem pozrieť, a nech urobím čo treba, lebo jeho žena je akási apatická. Vošla som do izby, na posteli ležala suseda, oči sklenené, vedľa plakalo dieťa. Zistila som, že suseda má vysokú horúčku, chlapov som vykázala z izby, povyzliekala som ju….prsia mala stvrdnuté, škaredo kašľala, dieťa nechcelo sať. Zakričala som na suseda, nech mi okamžite donesie čistú horúcu vodu, čistú látkovú plienku, a nech okamžite volá pohotovosť, či môže dojčiaca matka brať nejaké lieky na teplotu, a keď áno, tak aké, a môj muž dostal za úlohu tie lieky utekať kúpiť. Keď som pomohla susede uvolniť prsníky, prebalila som malého, a ten začal sať, tak vošiel sused do izby, a kým som sa spamätala, tak otvoril okno do korán, lebo tam je smrad. Tak som sa na neho oborila, že sa pratal preč, vonku bolo snáď -10, okno som zavrela, a vyvetrala som cez chodbu. Na druhý deň suseda už nevedela dýchať, a tak nadránom sme ju s manželom zaviezli na pohotovosť aj s malým. Diagnóza: zápal pľúc. Sused totiž v noci, keď som už ja bola preč, na nich otvoril okno, lebo v izbe mu smrdelo. Zaspal v kuchyni, a okno nechal tak. Ešteže bábo bolo pri matke v posteli, a ona v spánku ho pritisla k sebe, a zohrievala. Mesiac boli obaja v nemocnici. Sused sa staral, chodil, kvety nosil, pre malého kadečo nakupoval, sľuboval hory-doly. A hlavne ľutoval. Všetko ľutoval.

Prišli domov. Roky ubiehali, hádky krik, občas facka. Malý mal tri rôčky, a susede sa naskytla možnosť nastúpiť do práce. Spoločnými silami sme našli škôlku. Všetko vyzeralo v pohode. Ale nebolo. Hnietla som cesto na domáce rezance na nědeľu, keď sa mi zdalo, že ktosi je za dverami…išla som otvoriť, a tam chlapča. Nedočiahlo na zvonček, uplakané až strach. Na moju otázku, čo sa stalo mi povedal: Teta, poď k nám a zbi ocka, je zlý, bije mamičku, a mamičke už ide krvička.. Poslala som ho do deckej k svojim deťom, s valčekom v ruke som letela k susedovi. Suseda ležala v kuchyni pred linkou, z nosa, z očí, z úst, z uší…je tiekla krv, a ten besný ju ešte kopal. Zvrieskla som na neho že nech okamžite prestane, s tou rozvaľkou som ho pritlačila pod krkom na stenu, a som mu povedala, že má dve sekundy na to, aby sa pakoval z bytu, lebo hneď idem na neho volať policajtov. Škaredo nadávajúc odišiel, samozrejme cestou sa stavil pre môjho muža, že nech idú na pivo. Môj už bol informovaný od malého, čo sa stalo, tak s ním teda išiel. Susedu som zbalila, malého tiež, a kým sa tamten vrátil, a so svojou obligátnou kyticou kvetov, bola už moja suseda na ceste k mame aj so synom. Vyše roka boli od seba. Celučký rok chodil, prosil, a sa aj doprosil. Vrátila sa k nemu. Dva roky bol pokoj. Malý nastúpil do školy, suseda pracovala, sused sa snažil, občas krik, občas facka….jednu letnú noc niekto zvonil pri dverách…suseda v pyžame. Tvár celá červená, na krku stopy po škrtení. Prosila, nech voláme policajtov. Môj muž sa jej opýtal, či to myslí tentoraz vážne, lebo doterajšie udalosti sa vždy riešili ináč, lebo ona odmietala volať, alebo toho svojho udať. Na jej odpoveď, že áno, môj muž policajtov zavolal. Tí prišli. Spísali záznam, zabúchali mu na dvere, lebo malý syn bol v izbe s ním. Otvoril, tváril sa akoby nič, policajti to celé riešili dohovorom, chlapca pustil k nám, suseda si mohla ísť po nejaké veci…a na otázku, či ho teda nevezmú do basy alebo hocikam, odpovedali, pani však vám ešte nič neurobil. Od vtedy suseda policajtom neverí. Ešte ona mala dokazovať, a donekonečna opisovať, čo sa vlastne stalo…v tomto príbehu som opísala iba tie situácie, ktorých som bola svedkom. Bolo ich omnoho viac… prešlo 10 rokov. Dávno sú rozvedení, ,majetok vysporiadaný, ale sused ešte stihol pár krát zmlátiť svoju ženu ( išiel kôli tomu na druhý koniec republiky, kde suseda so synom momentálne býva, aby boli čo najďalej od tohoto  tyrana), stihol si zmlátiľ svoju svokru, za čo fasol podmienku, a mne sa niekoľkokrát vyhrážal, že on mi teda ukáže, že to vlastne ja som rozbila jeho krásnu fungujúcu rodinku, lebo som vraj dávala jeho žene rozumy. Som mu povedala, len nech na nňa raz položí ruku, a potom uvidí čerta po kostole hvízdať. Lebo ja sa ho teda nebojím. On vo vlastnom ponímaní je len taký normálny chlap. Sen každej slobodnej ženy.

V poslednom období je čoraz viac nešťastí spojených práve s domácim násilím. Z vlastnej skúsenosti viem, že okolie vie byť nevšímavé, ale nesmie byť. Som presvedčená, že keby sme  tej našej susede neboli nablízku, tak nešťastie sa mohlo stať aj tam. Netreba sa báť. Neobstojí, že je to rodinná vec. NIE JE. Nikto na tomto svete nemá právo tomu druhému ubližovať. Žiadnym spôsobom. Ani telesne, ani duševne.

Mnohokrát som si položila otázku, PREĆO? Som si myslela, že možno tieto ženy nie sú dostatočne rázne, veď keby mňa nejaký chlap zbil, tak jednoducho ho opustím, a navyše by musel  trafiť dobre, aby som stratila vedomie, lebo by som mu to stonásobne vrátila ešte v ten moment. Myslela som si,  že hneď pri prvej facke to treba riešiť, a nečakať či tá ďalšia príde… Ale ako som videla tú svoju susedu, jej život, jej postupne sa meniace zmýšľanie,  tak som pochopila, že také jednoznačné to teda nie je. Na konci svojho manželstva musela vyhľadať odbornú pomoc, lebo mala pocit, že to ona je na vine, že to ona provokuje svojho muža, už len tým, že sa nesprávne nadýchla. Darmo sme jej vysvetľovali, že nie ona je tá vadná….prešli roky, stále sa bojí svojho bývalého, nebola schopná nadviazať ďalší vzťah. Ostali sme v kontakte, píšeme si. Netuším, ako sa tento príbeh skončí. Dúfam, že dobre. Chcela by som veriť, že si moja bývalá suseda nájde milujúcu a chápajúcu ľudskú bytosť, ktorá jej ukáže, že spolužitie muža a ženy nie je o bitkách o hádkach o strachu o vlastný život. Modlím sa za ňu. Iné už pre ňu urobiť neviem.