Neklamne ide jar. Dni sú dlhšie, častejšie svieti slniečko. Pochmúrna nálada zimných šedých dní sa stráca. Onedlho bude vo vzduchu cítiť vôňu mokrej úrodnej zeme. Neviem, odkiaľ sa vo mne berie túžba tú zem obrábať, ale čím som staršia, tak tým je tá túžba jasnejšia. Jednoducho tá odveká jar, ktorá znamená znovuzrodenie vo všetkých smeroch života, vo mne zobúdza akýsi inštinkt, ktorý som zrejme zdedila po nejakých dávnych predkoch. Dlhé roky som tomuto pocitu nevenovala pozornosť, respektíve som ho oklamala pár truhlíkmi kvetín na balkóne. Neskôr som to nevydržala, a po dohode s manželom sme predali byt, a kúpili domček. Pestujeme zeleninku, chováme domáce zvieratká, a život v meste si už nevieme ani len predstaviť. Mám pár známych, ktorí si odo mňa zvyknú kúpiť vajíčka, nejaké výrobky zo zabíjačky, kura na polievočku….
V takýto čas sa vždy zamyslím nad našou krajinou. Máme úrodné polia, máme dostatok vody, máme krásne lesy, lúky, jazerá…čo z toho vlastne využívame vo svoj prospech? Veď skoro všetky potraviny dovážame. Za akciové ceny. Ich kvalita je otázna. Deti si myslia, že mlečko sa vyskytuje iba v krabiciach, živú kravičku, kozičku ani len nevideli, hádam v ZOO..Máme armádu nezamestnaných. Po rozpade družstiev sa mnohí ľudia nemajú kde uplatniť. Ak by sme mali dobrý plán, ako by sa dalo drobným chovateľom a poľnohospodárom pomôcť ( daňovými prázdninami, platením odvodov na nejaké obdobie za takého človeka akoby bol poistencom štátu, nejakou dotáciou na novovzniknuté pracovné miesto…..), tak si myslím, že by to stálo za to. Je pravda, že odveké puto medzi človekom a zemou akosi zoslablo, u niektorých ľudí sa aj stratilo, ale hádam by sa ešte dalo obnoviť. Tento druh obživy nie je ľahký. Je to určite drina. Prináša určitý pocit slobody. Mne teda určite, aj keď pestujem a chovám, a zároveň som aj zamestnaná. Vedomie, že keby som napríklad prišla o prácu, tak moje deti nebudú hladovať, lebo im mám vždy z čoho navariť, tak to je pre mňa veľmi dôležité. Bolo by dobre dať takúto možnosť ľuďom, ktorí o takúto šancu stoja.
Netreba myslieť len na obrie veľkochovy, na obrovské polia, na priemyselné parky (na zahraničných investorov, ktorí prídu, využijú výhody, a potom odídu…..). Poľnohospodár predsa neodíde. Nezbalí pôdu, dom, a nepôjde do Rumunska….Ak by štát dokázal podporiť tých, ktorí vlastnia pôdu, ale pre nedostatok financií ju dedokážu obrábať, a sú na úradoch práce…. Určite by z toho ľudia nezbohatli, ale by žili, a nie iba prežívali na sociálke.
Ale už bolo týchto myšlienok na dnes dosť. Veď predsa ide jar. Obloha je modrá, príroda sa onedlho prebudí, kvôčka vyvedie kuriatka na zelenú trávičku, ľuďom v očkách zasvietia iskričky staré ako ľudstvo samo, pribudnú úsmevy, a vzduch bude prevoňaný vôňou kvetín…Bože, ako sa len teším.
Celá debata | RSS tejto debaty