môj pohľad

Mám dvoch psov. Jeden je veľký, druhý je malý.

Ten veľký je si vedomý svojej sily, je kľudný, ale keď sa nasrdí, tak z neho ide strach ( ale iba cudzí sa zľakne, lebo my doma vieme, že prípadného zlodeja by ulízal k smrti, a ponúkol maškrtou :)) Aj naše mačky vedia, že sa nemajú čoho báť. Ak je vonku veľká zima, tak sa uvelebia nášmu veľkému psíkovi na chrbte, a tak spia.

Minulú jar naša mačka mala mladé. Už sa mnohokrát stalo, že kým ona bola na love,  tak jej mačiatka neprežili útok cudzieho kocúra. Tak tentokrát vrhla mladé priamo v búdi nášho veľkého psa. Prišli sme na to náhodou. Volala som hafana k žrádlu, a on nechodil. Tak som ho začala hľadať. Pozrela som sa hádam všade, ale do búdy až na poslednú chvíľku. Predstavte si moje prekvapenie, keď som dvihla vrch tej bedne, a tam som uvidela ležať našu Berňáčku na boku, a pri slabinách v tej najjemnejšej srsti som zbadala pohyb….odhrnula som srsť, a tam 4 slepé mačiatka spokojne spali. Zavrela som búdu, posadila sa vedľa nej, a čalaka som. Asi po pol hodinke sa vrátila mačka, vošla dnu, Berňáčka vyšla ku mne, najedla sa, a ľahla si pred vchod, aby nič tie mačky nerušilo. Tento scenár sa opakoval niekoľkokrát denne až do tej doby, kým tí drobci neboli schopní prípadnému útočníkovi ujsť, alebo sa pred ním ukryť. Ukážková spolupráca dvoch stvorení, navonok rozdielnych, ktoré nič na tomto svete nespája, okrem lásky nás, ich gazdov, a základného pudu potreby prežitia.

Pred nedávnom nám uhynul náš bytový psík. Bol už veľmi starý a chorý. Mali sme ho 14 rokov. Odrazu bolo doma strašne smutno. Berňáčka bývala vonku, a bolo jej tam dobre. Do domu vchádzala iba vtedy, ak boli vonku veľmi silné mrazy, alebo búrka….strašne sa bojí hromu a blesku. Bytový psík sa stal ( ako každé zvieratko u nás doma) súčasťou našej rodiny, moje deti si ho vybrali keď mali jeden 3, a druhý 4 roky. Po jeho smrti sa nedokázali zmieriť s tou neurčitou prázdnotou. Prišli teda s prosíkom, že nech si zadovážime nového psíka, nejakého podobného ako sme mali, ale nech to nie je pudlík, a nech to nie je čierne, lebo taký bol iba jeden…A tak sme po rodinnej porade rozhodli, že novým členom našej rodiny sa stane maltezáčik. Asi po mesiaci hľadania som našla krásneho 8 týždňového psíka. Domov som ho priniesla týždeň pred Vianocami. Bol rozkošný. Očká ako gombíky, ňufáčik ako fazuľka. Behom pár hodín nám bolo jasné, že nie my vlastníme nového psíka, ale ten nový psík vlastní nás.

Bolo ale treba nového člena našej domácnosti predstaviť Berňáčke. A tak vážení, celá rodina, ako taká procesia, sa vybrala na dvor. V predu ja, na rukách drobec, za mnou manžel, a za ním deti….:) kto nás vtedy uvidel, tak si musel pomyslieť, že sme sa načisto zbláznili. Berňáčka prišla, sadla si pred nás, ako taká kráľovná, ktorá z milosti pána prijíma svoj pospolitý ľud, a čakala, čo bude. Zohla som sa ku nej, pohladila ju, a pred ňu som položila psíča. Ovoňala ho, vyvalila na chrbát, a olízala mu bruško…a bolo vyhraté. Akurát že od toho momentu máme bytových psov dvoch. Jednoducho tí dvaja chcú byť stále spolu. Doma už nie je smutno. Ale ani poriadok. Drobec robí poriadny randál, momentálne mu idú zúbky, kradne drevo spred krbu….pozbiera z kúpelne všetko možné ( hlavne ponožky), nosí to na kôpky. Všetci sa tešíme domov. Už pri dverách nás víta delegácia, malý v predu, veľká v zadu. Čakajú ako malé deti, čo im prinesieme.

Ako sledujem svoje zvieratká, a ich správanie, tak veru je pravda, že majú viacej rozumu, a citu, ako poniektorí ľudia. Sú schopné urobiť zdanlivo nepredstaviteľné a nelogické veci, ktoré sa ale časom ukážu ako jediné možné riešenie danej situácie. Ľudia toho nie sú schopní. Sú primúdri, sebeckí, a velmi pyšní a neoblomní. Hovoria tomu že zásadoví….Nám, pánom tvorstva, by sa veru zišla škola skromnosti….úplne by stačilo, keby sme sa jeden na druhého dokázali pozrieť menej súdiacimi očami.