môj pohľad

Raz, keď som bola ešte pubertiačka, som sa strašne rozčúlila na rómov. Už si nepamätám, že prečo, ale strašne som bola nahnevaná. Prišla som na návštevu k babke, posťažovala som sa. Pozorne si ma vypočula, a povedala mi jednu vetu, ktorú si pamätám dodnes….“ nie je väčšie nešťastie pre človeka, ako narodiť sa v cigánskej osade ako žena.“

Hneváme sa na nich, nepracujú, kradnú, majú mnoho detí o ktoré sa nevedia postarať, zneužívajú sociálny systém, kde sa nasťahujú, tak tam onedlho vznikne nelegálna osada na cudzích pozemkoch s niekoľko sto obyvateľmi,….fetujú, pijú, kričia, bijú sa, kradnú…..každá vláda je na nich prikrátka.

Toto všetci vieme. Vidíme to denno denne. Je to jednoducho fakt.

Zoberme si tú situáciu bez emócií.

Narodí sa dieťa. Prinesú si ho z pôrodnice domov – do jednej chajdy, kde netečie voda, nie je kúrenie, nie je toaleta. Mnohokrát má matku ešte neplnoletú, ak je prvým ( druhým, tretím) dieťaťom. Alebo je to x-té dieťa, a v tej chajde je okrem neho ďalších pár drobcov. Nebude mať ani vlastnú posteľ. Mnohokrát ani čo jesť. Nebude mať slušné čisté oblečenie…vlastné pekné hračky, pekné slovo, lásku a podladenie…Už jeho rodičia sa narodili do takýchto pomerov, je to pre nich normálne, nič iné nepoznajú. Už ani starí rodičia tohoto dieťaťa nepracovali, teda neexistuje žiaden príklad ( medzi nimi) v široko-ďalekom okolí, aby si niekto zarábal peniaze prácou, aby vlastnil pozemok, aby si legálne postavil dom na vlastnom, aby si platil účty, aby posielal deti pravidelne do školy….nechápu zmysel vzdelania. Nechápu hodnoty gadžov, najú celkom iný hodnotový systém, celkom iné pravidlá spolužitia, ktoré sú pre nás nepochopiteľné. My ich vlastne nepoznáme. Žijeme vedľa seba celé stáročia, napriek tomu nevieme, ako zmýšľajú, čo na nich vlastne platí.

Riešenie čoraz vypuklejšieho problému určite existuje. Nie je ale bezbolestné. Z dieťaťa, ktoré príde do takýchto podmienok, nemôže vyrásť iný človek, ako jeho rodičia. Ak by sa o to to dieťa aj časom pokúsilo, tak nemá na to podmienky. Ak je aj v škole šikovné, tak nemá priestor na učenie, na prípravu….nemá podporu doma.

Vidím jedno radikálne riešenie: Deti, ktoré žijú v nevyhovujúcich podmienkach, treba odobrať rodičom, nariadiť ústavnú starostlivosť, vytvoriť program, podľa ktorého by mladí po tom, ako už musia opustiť ústav, mali možnosť sa zamestnať, ubytovať, aby nemuseli späť do osady. Je to nákladné riešenie, ale asi jediné možné, aby tie deti mali budúcnosť, a aby mala budúcnosť celá naša krajina.

Ak sa neurobí niečo pre tieto deti, tak z nich vyrastú budúci negramotní poslanci obecných zastupitelstiev, a aj parlamentu.

Zákony máme, stačí ich dodržiavať. Nie na etnickom princípe, ale na princípe rovnosti každého pred zákonmi.

Uvažovala som nad tým, aký by som bola asi človek, keby som sa narodila ako žena-rómka v osade. Aké by som mala vzdelanie, aké reálne práva ( okrem klasického “ drž hubu a krok“), aké možnosti rozhodovať o sebe, o vlasnom žití….koľko asi by som priviedla na svet detí, bola by som zamestnaná?, z čoho by som tie deti živila…. ako by som žila….Tak na toto som nedokázala nájsť odpoveď. Iba som ďakovala osudu, že to takto nie je.