Čoraz viac ľudí odchádza za zárobkom. Delím ich na tri skupiny:
1. Absolventi škôl. Odchádzajú, lebo na Slovensku nenájdu prácu, zamestnávatelia chcú zamestnanca s praxou, a tú naši absolventi nemajú ako a kde získať. Idú teda preč. Mnohí z nich sa už nevrátia.
2. Ľudia v produktívnom veku, ktorí prišli o prácu. Len ťažko si nájdu nejakú, a ak majú čo i len najmenšiu možnosť za prácou vycestovať, a keď čo i len trošičku ovládajú cudzí jazyk, tak pôjdu. Títo ľudia majú rodiny. Dlhé odlúčenie týmto rodinám neprospieva. Ak sa vonku uchytia, tak sa rodiny spájajú, ale poväčšinou to tak nie je. Kôli dôstojnému životu prichádzajú o to najdôležitejšie, a to byť súčasťou života svojich detí, tie im dospejú, budú mať síce prostriedky na dôstojný život, ale prídu o pocit blízkosti svojho rodiča. V našich zemepisných končinách je zvykom sa postarať nielen o svoje deti, ale aj o svojich starnúcich rodičov. A to práca v cudzine znemožňuje, a otvára priestor domovom dôchodcov. Senior bude mať síce o seba postarané, ale nerieši to osobnú blízkosť jeho detí…Táto uponáhľaná doba nám berie niečo z našich tradícií, z našej jedinečnosti medzi národmi. Sami sa ukracujeme o jednu dôležitú súčasť nášho života…o múdrosť našich rodičov.
3. Ľudia, ktorí prácu majú, ale idú za lepším zárobkom. Na rozdiel od skupiny č. 2 títo ľudia nemusia odísť, ale vidina lepšieho zárobku je silnejšia. Plne ale platí to, čo som napísala v bode 2.
Určite má všetko svoje pre a proti. Hnevá ma ale, keď počúvam, že ako treba odiaľto vypadnúť, a posledný nech zhasne svetlo. To sú čo za reči? Veď tu sme doma. Kamkoľvek pôjdeme, tak všade budeme len prišelci. Zvykneme si, a časom sa budeme cítiť doma aj v novom prostredí. Ale urobíme zo seba rozpoltené osobnosti. Poznám ľudí, ktorí sú 20,30, aj viac rokov v cudzine. Keď sú tam, tak by boli najradšej tu, keď prídu tu, tak by už boli najradšej tam….Uznávam, že mnohí ľudia nemajú na výber, ale hromadný odchod našincov nič nerieši. Musí sa tu u nás doma niečo zmeniť, musíme si dať šancu na lepší život.
Zhrniem to asi takto:
Tu som sa narodila, tu som rástla, tu som dospela, tu som si založila rodinu, tu chcem pracovať, a tu chcem aj zomrieť. Mám tu svoj domov, v tejto zemi ležia kosti mojich predkov. Milujem túto krajinu, nikde inde na svete by som nedokázala byť šťastná. Viem to. Nechcem, aby moje deti boli ďaleko odo mňa, keď budú dospelí, a budú mať svoje rodiny. Chcem sa postarať o svojich rodičov, až príde čas. Tak ako sa patrí od veky-vekov. Raz sa chcem hrať so svojimi vnúčatami, chcem si ich pritúliť, chcem ich zozmaznávať, vyvárať im dobroty….to sa cez skype nedá.
Chcem, aby táto krajina prosperovala, je mi jedno, kto v nej bude vládnuť, ale nie je mi jedno, keď volení zástupcovia ľudu sú naničhodníci, ktorí by v žiadnom inom zamestnaní neobstáli. Musí sa tu všeličo zmeniť. Trebárs nech máme úradnícku vládu, je mi naozaj srdečne jedno, ako sa bude volať systém, len nech funguje. Nech nemusíme odchádzať preč do cudziny za prácou, ako naši predkovia na začiatku 19. storočia. Výhovorky neobstoja. Treba pohnúť rozumom. Lebo ak nezačneme niečo s týmto celým robiť, tak naše deti budeme vidieť iba cez monitor, vnúčatám nebudeme rozumieť, ale ani oni nám, prídeme o svoje korene, a naša domovina sa stane nocľahárňou, a Eldorádom pre naničnodníkov a povaľačov.
Dúfam že ešte nie je neskoro.