môj pohľad

 Mám doma dvoch stredoškolákov. Som rada, že ešte nedokončili vzdelanie. Čo by bolo, ak by dnes mali moje deti 25 – 26 rokov?  Zamestnanie by si len ťažko našli. Ako sa asi tie moje deti uplatnia? Budú mať šancu začať pracovať, následne si riešiť bývanie, potom založiť rodinu? Bojím sa na tú dobu pomyslieť. Veľmi by som chcela byť súčasťou ich života  tak, ako je moja mama súčasťou toho môjho. Ale čo ak sa budú musieť za prácou odsťahovať niekam ďaleko, možno až do iného štátu? Ja budem musieť pracovať ešte dlhé roky, kým dosiahnem dôchodkový vek. Čiže ak v budúcnosti budem chcieť byť pri tom, ako moje deti budú mať deti, tak budú musieť bývať blízko.Aby bývali blízko, potrebujú mať blízko prácu. Dnes na Východnom Slovensku je práca úzkoprofilová záležitosť. Aj rodiny, kde obaja rodičia pracujú, majú problém s každodennými potrebami. Ako sa majú dvaja ľudia odhodlať mať dieťatko, keď zákonite jeden z nich sa bude o neho musieť starať, a týmpádom rodina príde o jeden zdroj príjmu? Materská závisí od predošlého zárobku, no fajn, to by sa hádam ešte dalo( teda ak tá mamička mala to šťastie, a bola zamestnaná). Nasleduje rodičovský príspevok. Jeho výška a paralelne rozprávky o podpore mladých rodín vyvolávajú úškrn. Výška rodičovského príspevku je výsmech.

Kam to vlastne tá naša krajina speje? Detičky sa rodia v malom počte. Mladí ľudia sa nedokážu zamestnať, a ak áno, tak málokedy sa to zamestnanie nachádza v blízkosti miesta, kde by tí mladí ľudia mohli mať zázemie. Ak sa im podarí zamestnať, tak šanca na zabezpečenie nejakého vlastného bývania je bez zadlženosti na niekoľko desaťročí takmer nemožná. A tak mladí zostávajú bývať s rodičmi. Možno by mohli ísť bývať do domčekov svojich starých alebo prastarých rodičov, ak takéto ešte niekde existujú, ale tie domčeky sú mnohokrát v krásnej prírode, na úchvatnom mieste, kde civilizácia ešte ani poriadne nedorazila, nie je tam obchod, chýba lekár, materská a základná škola už nie je, lebo nie sú deti….nie je pripojenie na internet, spojenie je mizerné, v okolí šanca na zamestnanie sa blíži k nule. A tak mladí zostávajú radšej s rodičmi v paneláku, mnohokrát v jednej izbe. Na založenie rodiny a udržanie dlhoročného vzťahu je prostredie s minimom súkromia nevhodné miesto. A tak dedkovia a babičky pomaličky umierajú. Celé dediny sa stávajú akýmsi skanzenom, kde bývajú samí dôchodcovia. Opustené domy si novodobým vyvlastnením obsadia občania, na ktorých je každý zákon krátky, lebo sa stali ohrozeným druhom. Títo občania nepracujú. Ani prácu nepotrebujú. Nezamýšľajú sa nad tým, koľko detí by mohli vychovať, ba ani tým, koľko by mohli priviesť na tento svet. Oni tie detičky majú. Onedlho títo občania budú potrebovať svoju vlastnú krajinu, bude ich viac, ako tých, ktorí nie sú zákonom chránení. Pripomína mi to jeden znovuvzniknutý štát na Balkáne. Lenže títo naši zákonom chránení občania nedokážu sami spravovať nieto krajinu, ale mnohokrát ani svoje vlastné domácnosti. Čo to bude, ak ich jedného krásneho dňa bude toľko, že pohodlne obsadia kandidátky nielen na poslancov a starostov miestnych samospráv, ale aj kandidátky na všetkých úrovniach? Aké budú potom práva občanov, zákonom nechránených? Budeme môcť pracovať, odvádzať nemalé čiastky na chod štátu, na chod samospráv, a čo sa ujde z vyzbieraného nám? Bojím sa že nič. Iba povinnosť na čas platiť. Budeme platiť za pokoj. Lebo ak nie, tak potom budú hladní rabovať a zbíjať. Aké jednoduché….a hlavne nanajvýš logické. Ako je dnes logické, že v obciach, kde zákonom chránení občania majú väčšinu, má majetok tých druhých občanov nulovú hodnotu. Ústava a jej články ktoré hovoria o základných ľudských právach znie ako žart, lebo meter je dvojaký. Na niekoho platí, na niekoho nie.

Sme pred voľbami, a ja neviem, koho by som mala voliť. Chcela by som niekoho, kto by na tieto moje otázky dal odpoveď, a nielen že by mi na nich odpovedal, ale aby tieto problémy začal aj riešiť. Takú stranu, ani také hnutie tu nevidím. Všetci hovoria krásne, ale hlavne dlho a o ničom.

Možno si pomyslíte, že som nejaký radikalista, komunista, a neviem ešte aký  -ista. Nie som. Som iba obyčajná mama dvoch pubertálnych detí, vždy som pracovala, neustále sa vzdelávam, a napriek tomu mám pocit, že mojim deťom nedokážem dať základné vzdelanie súce do dnešného sveta. Neviem ich naučiť kradnúť, neviem ich naučiť podvádzať, neviem, ako treba niekoho priviesť k tomu, aby toho druhého podrážal. Z toho mi vychádza, že zrejme nemám úplné základné vzdelanie. Logicky mi aktuálny minister sociálnych vecí vysvetlil, ako aj každému jednému môjmu rovesníkovi, že pracovať musíme minimálne do 62 rokov. Zaujímavé. Nerozumiem mu. Darmo, nemám na to vzdelanie.